Význam kvitnúcich lúk

História

Lúčne ekosystémy predstavujú najväčšiu diverzitu druhov a biotopov. Väčšina z nich vznikla historickou hospodárskou činnosťou odlesňovaním a získávaním priestoru pre pole a pastviny. Pôvodné prirodzené kvitnúce lúky sa vyskytujú nad hornou hranicou lesa. Tieto lúky sa šírili do nižších pásiem na úkor lesnej vegetácie a majú charakter poloprirodzených lúk, ktoré vyžadujú veľký podiel ľudskej práce s využitím pastevného hospodárstva. V dôsledku opúšťania týchto foriem hospodárenia dochádza k degradácii a znižovaniu biodiverzity lúčnych porastov.

Najstaršie konkrétne informácie o pestovaní kvitnúcich trávnikov je možné nájsť v knihe De Vegetabilibus od Alberta Magnusa z obdobia okolo roku 1260. Z neskorého stredoveku sú dochované obrazy zobrazujúce Pannu Máriu s dieťaťom, sediacu na rozkvitnutej lúke v záhrade, ohredanou múrom alebo plotom. Tento typ záhrady, tzv. Hortus conclusus bol od 14. storočia vyhradený pre mariánske vyobrazenie.

V renesancii sa záhradne umenie vracia k starým antickým vzorom rímskych zahrád a rozkvitnuté lúky sa stali súčasťou tzv. locus amoenus – miesta potešenia. Architekt a humanista Leon Battista Alberti vypracováva vo Florencii okolo roku 1458 prvé pravidlá pre záhrady podľa antického vzoru vo svojom architektonickom traktáte Desať kníh o architektúre (De re aedificatoria libri X), v ktorej čerpá z prác antického architekta Vitruvia. Popisuje pravidlá pre záhradne umenie, v ktorých vychádza prevažne z listov Plinia mladšieho. Podľa tohto autora má byť vila v záhrade postavená na vyvýšenom mieste umožňujúcom výhľad do krajiny, musí byť ľahko prístupná, v príjemnom prostredí kvitnúcich lúk a čistých prameňov.

V prísne formálnom období baroka záhradná architektúra rozvlnený vzhľad prirodzenej lúky nevyužívala, ale toto potlačenie prírodných prvkov bolo následne kompenzované na začiatku 18. storočia v Anglickej krajinárskej škole. Vďaka malbám C. Lorraina alebo N. Poussina, ktorí na svojom plátne zachytávali predstavy dokonalej, heroickej krajiny, sa do krajinárskej záhrady dostala antika. Prostredníctvom slávnych architektov došlo k sformovaniu úplne novej krajiny tvorenej systémom prírodných prvkov, vrátane rozsiahlych kvitnúcich lúk. Na tomto štýle sa podieľali napr. William Kent, Lancelot Brown a William Robinson, ktorý prišiel s nekonvenčným využitím travín a bylín v záhradnej architektúre. Pri svojom neformálnom pojatí výsadieb v podstate stanovil zásady zakladania a pestovania prírodných záhrad (The wild garden), v dnešnom názvosloví využitie „prírode blízkych vegetačných prvkov“ v tých častiach záhrad, ktoré vykazovali extrémnejšie stanovištné podmienky.

S prírodou podobnými vegetačnými prvkami sa začínalo pracovať už celkom bežne od 20. rokov 20. storočia v Nemecku a 30. rokov 20. storočia v Holandsku. Vo Veľkej Británii sa záujem o zakladanie prírode podobných vegetačných prvkov (angl. native habitat planting) začal prejavovať až v 80. - 90. rokoch 20. storočia vplyvom snahy o znižovanie nákladov na zakladanie a údržbu klasicky záhradnicky koncipovaných plôch zelene.

Problematike zakladania a obnovy druhovo pestrých krajinných porastov a ich návratu do krajiny je v Českej republike venovaná pozornosť približne od polovice devädesiatych rokov minulého storočia. Postupne začal klesať význam produkčnej funkcie trávnych porastov a prejavil sa záujem o druhovo bohaté zmesi cenné pre stabilitu ekosystému. So získavaním znalostí obyvateľstva o životnom prostredí, význame krajiny a biodiverzity zároveň rastie i v radách laickej verejnosti záujem o zakladanie druhovo pestrých krajinných porastov v okolí vlastného obydlia a rozširujú sa druhovo pestré pastvinné plochy pre chov ovcí, kôz a koní.

Terminológia

Druhovo pestré porasty sú v záhradnej architektúre nie úplne presne nazývané termínom „Kvitnúca lúka“, čo je podľa ČSN 839 001 pôvodný prirodzený, účelne založený alebo prísevom upravený trávnatý porast s výrazným podielom dvojklíčnolistových bylín. Nepresná terminológia spôsobuje v praxi nedorozumenie medzi investorom a záhradným architektom, pretože pod názvom kvitnúca lúka si laik logicky predstaví bohato, takmer dekoratívne kvitnúci porast, zatiaľ čo termín „Druhovo pestrý porast“ ako prírode blízky vegetačný prvok, zahrňujúci celú škálu typov spoločenstiev, od bohato kvitnúcich po takmer čiste trávnaté. Ich využitie, zloženie a často úplne odlišný spôsob ošetrenia vyžadujú dôkladnejšiu znalosť problematiky trávnikárstva, pedológie, agrotechniky a fytocenológie, a to predovšetkým od záhradných architektov, ktorým je stále častejšie pridelená kompetencia pre vytvorenie zmesi pre lúčne a pastvinné využitie, protieróznu ochranu pôdy, napodobeniu konkrétneho prírodného spoločenstva, a to všetko s podmienkou zastúpenia aspoň minimálneho podielu bylín v poraste.

PEJCHAL (2005) definuje prírode podobný vegetačný prvok takto: Svojím charakterom (druhová, priestorová a prípadne i veková štruktúra) sa významne blíži rastlinným spoločenstvám prirodzeného a poloprirodzeného charakteru, ale i spontánne vytvoreným spoločenstvám rastlín prírode vzdialených. Z praktického hľadiska vykazuje nezanedbateľný stupeň autoregulácie, respektíve spontaneity, dlhodobo sa však bez cielenej starostlivosti nezaobíde. Jeho vlastnosti a/alebo širší kontext, v ktorom sa nachádza, sú výsledkom kompozičného zámeru.

Podľa tejto definície je termín „Lúka“ vnímaný ako prírode podobný vegetačný prvok, ktorý nevylučuje druhovú pestrosť, a jeho vlastnosti odpovedajú zámeru záhradného architekta. V poľnohospodárskej praxi je termín „Lúka“ chápaný jednoznačne produkčne a tak ho chápu i semenárske firmy, ktoré sa zaoberajú výrobou zmesí. V odbornej literatúre termín „Lúka“ nieje pevne definovaný, termín „Kvitnúca lúka“ je tiež zavádzajúci, a preto je pri každom kompozičnom zámere nutné podrobne špecifikovať a jasne stanoviť cieľ, ktorý chce záhradný architekt dosiahnuť konkrétnym návrhom. U druhovo pestrých porastov je tento problém zrejmý a rozpor je daný predovšetkým odlišným vnímaním jednotlivých užívateľov. Porast, ktorý môže byť jedným človekom chápaný ako veľmi cenné druhovo pestré spoločenstvo, je inými ľuďmi vnímaný ako zarastená neudržovaná plocha, ktorá nepatrí do krajiny alebo verejnej zelene.

Z hľadiska hierarchie trávnikárskeho triedenia porastov patria všetky extenzívne pestované trávne, trávobylinné i vyložene druhovo pestré porasty do kategórie krajinných trávnikov. „Krajinný trávnik“ podľa ČSN 839031 zahŕňa prevažne extenzívne využívané a/alebo pestované porasty vo verejnej a súkromnej zeleni, v krajine, popri cestách, na rekultivovaných plochách, druhovo bohaté porasty lúčneho charakteru. Ide o trávniky so širokým spektrom použitia podľa účelu a stanovišťa, napr. ochrana proti erózii, odolnosť na extrémnych miestach, základ pre rozvoj vhodných biotopov, väčšinou nezaťažiteľné alebo len málo zaťažiteľné. Nároky na starostlivosť sú u krajinných trávnikov veľmi malé až stredné, vo zvláštnych prípadoch až veľmi vysoké. Kategória krajinný trávnik podľa hore uvedenej definície zahŕňa všetky trávne spoločenstvá mimoprodukčného charakteru.

Z hore uvedeného je zrejmé, že sa v záhradnej architektúre spájajú poznatky a terminológia mnohých smerov a nie všetky typy porastov je možné jednoznačne zaradiť do konkrétnej škatulky, pretože práve kreativita záhradnej architektúry zavedené stereotypy nabúrava. Zámerom nieje poprieť všetky definície a aktívne používané a v praxi zavedené termíny. Je nutné uvedomiť si odlišnosti vo vnímaní architektami používaných výrazov verejnosťou, i odborníkmi z iných oborov.

Druhovo pestré zmesi s rôznym podielom bylín sú radené medzi trávniky i v susedných krajinách. V EU je obecne uznávanou normou kategorizácie trávnikov nemecký systém „Regel-Saatgut-Mischungen – Rasen“ (RSM). Podľa tohto systému sú trávniky z hľadiska účelu pestovania a intenzity ošetrovania radené do ôsmich kategórií (tab. X) a do jednotlivých typov. Extenzívne trávniky patria do kategórie 7 – „krajinné trávniky“ s typmi: 7.1 – štandartný (bez bylín alebo s bylinami), 7.2 – pre suché podmienky (bez bylín alebo s bylinami), 7.3 – pre vlhké podmienky a 7.4 – pre polotieň. Zvláštnou kategóriou extenzívnych trávnikov sú druhovo bohaté „biotopové trávniky“, pre ktoré je navrhnutých niekoľko typov druhovo bohatých zmesí so zastúpením tráv a bylín vyhovujúcich daným stanovištným a klimatickým podmienkam, a to v pomere cca 70 : 30 (kategória 8).

Pri každej kategórii sú uvedené doporučené ekologické podmienky pestovania, úroveň ošetrenia a výsevok v g.m^-2. Základnou charakteristikou je však výber vhodných druhov do zmesi, skladba zmesí je rámcová a percentuálne rozpätie jednotlivých komponentov v zmesi umožňuje prispôsobiť zmes konkrétnym stanovištním podmienkam a jej pestovaniu. Špecifickým znakom je doporučená „minimálna“ vhodnosť odrody pre daný účel pestovania, vyjadrená ohodnotením v skúškach minimálne hodnotou 3 z 9 bodovej stupnice.

Kategorizáciu podľa RSM je pri navrhovaní zmesí možné použiť ako návod, ale rozhodne si tento systém nekladie za cieľ obmedzovať zostavovanie zmesí pre konkrétne podmienky striktným vylúčením iných vhodných zložiek, ktoré nemá nemecký trh k dispozícii, a ktorými u nás vďaka českému šľachtiteľstvu semenárske firmy disponujú.

Tab. X: Rozdelenie trávnikov podľa RSM normy

Ekológia

Druhovo pestré porasty majú hneď niekoľko predností. Okrem významnej krajinotvornej a estetickej hodnoty je to tiež obmedzenie počtu kosieb v priebehu vegetačného obdobia a to na 2 – 3 kosby. Ďalej hore zmienená podpora diverzity a to nielen rastlinných druhov, ale i mikroorganizmov a živočíšnych druhov, ktoré v týchto porastoch nachádzajú útočisko. Všeobecne sa udáva diverzita živočíšnych druhov v lúke o radu vyššie ako diverzita rastlinných druhov! V prirodzených lúčno-lesných ekosystémoch sa tiež vyskytuje dvojnásobný počet vtákov, v porovnaní s ekosystémom ornej pôdy. Flóristické zloženie porastu je výsledkom komplexného vplyvu celého ekosystému. Väčšina prirodzených trávnych porastov sa vyznačuje veľkou premenlivosťou druhového zloženia. Pomerne stále zastúpenie druhov sa udržuje len na lokalitách, kde pri menšom počte komponentov niesú tak vyhrotené konkurenčné vzťahy. Zmeny podielov zastúpených druhov môžu byť sezónne, každoročné, cyklické i trvalejšieho charakteru. Široká druhová skladba kvitnúcich lúk je funkciou stanovištných podmienok a spôsobu intenzity využívania porastu.

Druhovo pestrá zmes obsahuje v rôznom pomere určitý počet trávnych druhov, ďateľovín a ostatných dvojklíčnolistových bylín. Druhové bohatstvo týchto porastov je dané predovšetkým zastúpením špecifickej skupiny dvojklíčnolistových rastlín, ktoré sa menia počas rokov v závislosti na spôsobe ich využívania. Požiadvaky na vysoký počet rastlinných i živočíšnych druhov na stanovišti, zachovanie protieróznej funkčnosti, odolnosť proti suchu, popr. i estetický dojem porastu, tzn. zladenú, stáletrvajúcu a striedavú barevnosť porastu, vrátane využiteľnosti jednotlivých častí bylín pre liečivé účely, predurčujú i špecifický prístup k tvorbe druhovo bohatých zmesí a ich managementu. Medzi nezanedbateľné kritériá patrí i problematika peľových alergií.

Druhovo pestré lúčne porasty majú nezastúpiteľný protierózny význam. Nielen hmotnosť, dobré prekorenenie, ale i stratifikácia a diverzita koreňovej fytomasy prospievajú k spevnenie pôdy na svahoch a spolu s nadzemnou fytomasou vytvárajú optimálnu ochranu proti odnosu zeminy a živín z ekosystému.

Zachovanie druhovo bohatého spoločenstva je závislé na poľnohospodárskej činnosti. Výrazné zníženie pestrosti pôvodných kvitnúcich lúk v nedávnej dobe prinieslo používanie minerálnych hnojív a presievanie lúk intenzívnejšími odrodami tráv a ďateľovín. Produkcia píce sa zvýšila, ale rozmanitosť rastlinného spoločenstva sa zmenšila. Niektoré v minulosti často sa vyskytujúce lúčne kvety sa stali vzácnymi a dnes mnohé dokonca radíme medzi ohrodzené druhy. Príkladom toho sú napr. naše domáce orchideje, ktoré sú citlivé na akékoľvek minerálne hnojenie a rastú len na starých, živinymi vyčerpaných pôdach.

Vedeckými pracoviskami je zpracovaný prehľad rastlinných druhov, ktoré ak sú v poraste prítomné, zvyšujú biodiverzitu:

Trávy: ovsík obyčajný, kostrava červená, trojštet žltkastý, tomka voňavá, stoklas vzpriamený

Byliny: Kukučka lúčna, Skorocel kopijovitý, Rasca lúčna, Margaréte biela

Ďateľoviny: Ďatelina lúčna, Ľadenec rožkatý, Bôľhoj lekársky, Hrachor lúčny

Obhospodarovanie krajinných trávnych porastov bude v stále väčšej miere odpovedať požiadavkom ochrany prírody. Kvitnúce lúky so všetkými prechodnými typmi od suchých až po mokradné spoločenstvá s rôznou úrovňou hospodárenia a časovo diferencovanou dobou sklizne spĺňajú požiadavky na vytvorenie prírode blízkych biotopov.

Možné využitie kvitnúcich lúk

Z hľadiska priorít jednotlivých kritérií a stanovenie hlavného cieľu využitia budúceho plánovaného porastu, sa rozdelenie zmesí na jednoznačne produkčné a neprodukčné pre intravilán a extravilán javí ako najjednoduchšie. Ak je v sprievodnej správe projektu definovana požiadavka na produkčné alebo mimoprodukčné využitie kvitnúcej lúky, súčastne je podávaná čiastočná informácia o zložení zmesi, výške porastu, výsevku, o objeme pokosenej biomasy a ďalších vlastnostiach, ktoré bude požadovaný porast vykazovať. Z požiadavky na výsev v extraviláne je zrejmé, že v zmesi nemajú byť napr. zastúpené nepôvodné rastlinné druhy. Najvhodnejšie je samozrejme spracovať do projektu priamo konkrétne zloženie zmesí a stanoviť výsevok.

Produkčné využitie druhovo pestrých zmesí

Z hľadiska záhradnej a krajinnej tvorby sa môže poľnohospodárske (produkčné) využitie druhovo pestrých porastov javiť ako okrajová záležitosť, ale vzhľadom k súčastnému trendu návratu k prírode sa môžme pomerne často stretnúť s projektami, ktoré riešia pastvu ovcí, koní alebo priestor pre opeľovačov. V poslednej dobe sa dotačne podporujú druhovo pestré porasty tzv. „Biopásy“, ktoré sa sejú pozdĺžne pri monokultúrnych porastoch (napr. kukurica) a ich cieľom je okrem ochrany proti erózii a podpory biodiverzity tiež zabezpečenie všestrannejšej potravy živočíchom. Hlavne v západnej Európe sa vysievajú druhovo pestré „Zmesi pre zver“ v okolí lesov a výsadieb stromov. Tým je tiež zabezpečený lepší zdravotný stav zveri a dreviny sú súčastne čiastočne chránené pred poškodením okusom. Špecifickou zmesou, u ktorej je objem získanej zelenej hmoty prvoradým kritériom, a ktorá môže obsahovať široké druhové spektrum rastlín, je „Zmes pre bioplynovú stanicu“.

„Medonosné zmesi“ väčšinou neobsahujú žiadne trávne druhy, ale vďaka vysokému podieľu ďateľovín môžu dostatočne zaistiť vytrvalosť porastu v priebehu viacerých rokov. Všetky zvolené rastlinné druhy ponúkajú zdroj peľu a nektáru pre včely i ďalšie v prírode žijúce opeľovače. Druhová diverzita zmesi poskytuje nielen potravu, ale tiež útočisko pre mnoho druhov hmyzu a motýľov. Zmesi jednoročného a viacročného charakteru sú vhodné pre jarné výsevy a nekľadie sa u nich dôraz na výšku porastu.

Téma prírodných záhrad, rešpektujúca zásady permakultúry, kladie na trávnaté plochy požiadavky úplne odporujúce tradičným intenzívnym prísne sterilným trávnikom. Tzv. „Jedlé trávniky“, ako sú tieto plochy nazývané, primárne slúžia k produkcii potravy pre človeka, preto sú zaradené v kategórii produkčného využitia druhovo pestrých porastov. Jedlé trávniky obsahujú čo najviac rastlinných druhov s liečivým účinkom (třezalka, repík, mateřídouška, řebříček) alebo s možnosťou využitia v kuchyni (čekanka, krvavec, popenec, skorocel).

Pri produkčnom (pícním) využívaní kvitnúcich lúk v krajine je možné tieto spoločenstvá deliť z hľadiska spôsobu využívania na:

• Lúky, čo je lúčne spoločenstvo využívané prevažne kosením (na seno alebo na senáž)
• Pastviny, spoločenstvo využívané prevažne ku spásaniu

                Pochopenie tejto terminológie je nutné pri navrhovaní druhového a odrodového zloženia druhovo bohatých zmesí v krajine. Pícní (produkčné) zmesi komerčného charakteru sú druhovo chudobné a väščinou obsahujú odrody tráv a ďateľovín, ktoré dosahujú vysokých výnosov biomasy a vysokého vzrastu, takže neumožnia presadenie bylinných druhov v poraste. Do technickej správy projektovej dokumentácie alebo v zadávacej dokumentácii pri výberových kolách musí byť u požiadavky na lúčnu zmes jednoznačne uvedené, či bude porast využívaný mimoprodukčne, tzn. že má byť nižšieho vzrastu s vyšším počtom rastlinných druhov a patrí do kategórie krajinného trávniku alebo ide o tzv. komerčnú pícní zmes, ktorá je obvykle podstatne lacnejšia, ale môže obsahovať tiež napr. medzirodové hybridy, čo je z botanického pohľadu v krajine nežiadúce. V špecifických prípadoch je použitie pícnej zmesi pre mimoprodukčné využite možné, ale zloženie je nutné konzultovať so zodpovednými odborníkmi.

                Pícní kvalita porastov je ovplyvňovaná radom vzájomne korelujúcich faktorov, z ktorých sú za najdôležitejšie považované botanické zloženie porastov, hnojenie a ošetrovanie pastevnej plochy, spôsob využitia a vývojové štádium pri zpásaní. Dostatočne pestré botanické zloženie porastu je jedným z faktorov, ktoré napokon tvoria kvalitu sena. Okrem botanického zloženia je to množstvo sena na jednotku plochy, straviteľnosť, chutnosť a výživná hodnota. Dvojklíčnolistové rastliny sú typické nízkym obsahom vlákniny a proporcionálne vysokým obsahom tzv. cytoplazmatických komponentov. O výživovej hodnote rozhoduje viac vývojová fáza ako botanické zloženie, ale je nutné si uvedomiť, že v sene sú tiež obsiahnuté také látky, ktoré môžu mať negatívny dopad na zdravie zvierat, zníženie využiteľnosti základných živín a tým i na úžitkovosť zvierat.

                Počet bylinných druhov, ktoré je možné účelne v pícních zmesiach použiť, sa podstatne líši od počtu druhov, ktoré sa v lúčnych a pastvinných porastoch skutočne vyskytujú. Druhové zloženie viacročných porastov sa dynamicky prispôsobuje agroekologickým podmienkam lokality a pícní kvalita je často znižovaná výskytom nežiadúcich bylinných druhov ako je napr. jedovatý iskerník prudký (Ranunculus acris), praslička močiarna (Equisetum palustre) a jesienka obyčajná (Colchicum autumnale).        

                Pri pastvinnom využívaní je tolerovaný vyšší obsah bylín v porovnaní s lúčnymi porastmi. Pri produkcii sena dochádza pri vyššom obsahu bylín k významným stratám olámaním krehkých listových častí bylinných druhov. Dôležitým aspektom, na ktorý sa pri tvorbe pastevných zmesí často zabúda, je voľba defoliačne tolerantných bylinných druhov. Vplyvom častého a nízkeho spásania sa pastevný porast mení ku prospechu druhov s prízemným rozložením asimilačných orgánov. Ak je pri tvorbe zmesi pre druhovo pestré porasty biodiverzita významnejším faktorom než kvalita sena, je možné použiť tiež druhy menej hodnotné, ktoré sice majú nízku kŕmnu hodnotu, ale sú významné vďaka svojim mimoprodukčným funkciám (estetická, druhová diverzita). Medzi tieto druhy môžeme zaradiť kukačku lúčnu (Lychnis flos-cuculi), šalviu lúčnu (Salvia pratensis), nevädzu lúčnu  (Centaurea jacea) alebo margarétu (Chrysanthemum leucanthemum). Chutné, ale na živiny chudobnejšie seno poskytuje i mrkva obyčajná (Daucus carota).

                Ďalšou skupinou bylín, ktoré majú uspokojivú kŕmnu hodnotu, ale ich použite do zmesi je třeba zvážiť, tvoria byliny so sklonom k porastovej dominancii, ktoré môžu zaujímať 20 až 40 % v závislosti na spôsobe využívania a nadmorskej výške. Ak nieje tento podiel prekročený, môžu sa tieto sprievidné druhy pozitívne prejaviť v chutnosti, kvalite a v príjme sena zvieratami.

                Pri zostavovaní produkčných druhove pestrých bylinných zmesí je možné využiť nasledujúce bylinné druhy s dobrými dietetickými účinkami: Rebríček obyčajný (Achillea millefolium), Alchemilka obyčajná (Alchemilla vulgaris), Trebuľka lesná  (Anthriscus sylvestris), Rasca lúčna (Carum carvi), Skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), Krvavec menší (Sanquisorba minor).

                Základným kritériom pri zostavovaní zloženia spoločenstva s obsahom ďateľovín, tráv a bylín v kŕmnej zmesi je nasledujúce: čím dlhšia je doba využívania porastu, tým vyšší počet druhov má zmes obsahovať, tým nižší podiel ďateľovín a trsnatých tráv má byť v zmesi, naopak vyšší podiel tráv výbežkatých je nevyhnutný. Do produkčných lúk vyšší podiel tráv vysokých, do pastvín zvýšený podiel tráv výbežkatých.

Mimoprodukčné využitie druhove pestrých zmesí v intraviláne

                Návrhy využitia plôch v intraviláne obcí a v rodinných záhradách by v prvom rade mali klásť dôraz na celkový vzhľad, tj. estetický dojem vo vzťahu k predpokladanej dobe vývoja zapojenia porastu, jeho funkčnosti a k nákladom na založenie a údržbu. Povýšenie faktoru biodiverzity nad upravenosť, farebnosť a technológiu následnej údržby, vedie často k nedorozumeniam medzi občanmi a realizátormi v rodinných záhradách, v parkoch a na verejných plochách. Často je nutné v priebehu tvorby projektu zoznamovať verejnosť s podrobným zámerom a počítať s rizikom, že sa predstava investora o vzhľade plochy zásadým spôsobom líši s výsledkom realizácie. Vo verejnej zeleni je možné vidieť mnoho originálnych riešení, ktoré posúvajú hranice záhradnej architektúry i ľudského vnímania životného prostredia. Ale i tá najodvážnejšia kreativita je podložena vysokou mierou zodpovednosti, pokory, teoretických znalostí a obyčajne dlhoročnými skúsenosťami.

                Prírodné záhrady

                Kvitnúce lúky do obľúbených prírodných záhrad materských a základných škôl slúžia k študijným účelom a k pochopeniu, aké vzťahy fungujú v prírode, ale i k tomu, aká dokáže byť príroda nevyspytateľná. Základnými princípmi prírodných záhrad je ich udržiteľnosť a sebestačnosť, preto sa pri tvorbe zmesí do prírodných záhrad vychádza z miestnych geologických, biologických a ekologických podmienok. Pri výbere jednotlivých zložiek sa kladie dôraz na širokú druhovú pestrosť a uprednostňujú sa rastlinné druhy typické pre dané územie. Aj keď je väčšinou snaha dosiahnuť čo najvyšší podiel bylín v poraste, a tomu odpovedá i zloženie zmesi, v praxi je pomalý počiatočný vývoj zmesi s nízkym zastúpením tráv vzhľadom k pravideľnej intenzite záťaže skupinami detí, skôr komplikáciou. V rodinných záhradách je výsev zmesi s vyšším podielom bylín (30-80 %) možný za predpokladu, je že užívateľ pozemku s pomalým vývojom porastu oboznámený, pretože náklady na osivo sú i pri malom výsevku od 2 do 5 g.m^-2  nemalé. S vysokým podielom bylín v zmesi súvisí i riziko zarastania burinou, pretože trávne druhy, ktoré sa vyvíjajú rýchlejšie ako byliny, sú schopné výskyt burinných druhov aspoň z časti obmedziť, súčastne sú však potlačované i žiadúce konkurenčne slabé druhy bylín.          

                Bylinné trávniky

                Tento typ trávobylinného spoločenstva je v rodinných záhradách a okolo rekreačných objektov veľmi žiadaný. Estetická funkcia bylinných trávníkov je zaistená zapojeným nízkym porastom s rôznofarebnosťou kvetou, predovšetkým sedmikrások. Trávniky majú širokú druhovú diverzitu. V poraste sú prítomné nielen trávy, ale i byliny (rebríček obyčajný, svízel syřišťový, pampeliška obecná, kopretina bílá, jitrocel prostřední, černohlávek obecný, pryskyřník hlíznatý, mateřídouška, hvozdík) a ďateľoviny (štírovník růžkatý, tolice dětelová). Ďatelina plazivá, hlavne drobnolisté odrody, sa javí ako vhodný doplnok do týchto nízko kosených bylinných trávnikov v menej priaznivých podmienkach, v kotrých zvyšuje odolnosť k suchu a dodáva potrebný dusík. Trávnik veľmi dobre plní protieróznu funkciu a vyžaduje nižšiu úroveň údržby, ktorá spočíva iba v pravidelnom sekaní. Hnojenie ani ošetrenie herbicídmi nepripadá do úvahy, pretože práve tento režim následnej údržby podmieňuje výskyt sedmikrásky, ktorej osivo je v podstate nedostupné a do zmesi sa nedá získať.

                Medzi bylinné trávniky je možné zaradiť tiež zmesi do okolia historických objektov. Zaujímavé riešenia ponúkajú trávniky v rodinných záhradách historických prvorepublikových víl, ktoré by mali, rovnako ako architektonické úpravy budov, citeľne ctit proporcie a prirodzenosť prostredia. Trávne zmesi a bylinné trávniky do týchto, v podstate historických rodinných záhrad, by mali okrem základných trávnych druhov (jílek vytrvalý, lipnice luční a kostřava červená ) obsahovať tiež doplnkové trávnikové druhy  - napr. poháňku hřebenitou, psineček obecný, lipnici hajní nebo bojínek cibulkatý.

                Strešné záhrady a zelené fasády

                Zloženie zmesi pre zelené strechy je závislé predovšetkým na mocnosti strešného substrátu, sklonu strechy a jej expozícii a na plánovanom využití. Intenzita využívania a estetické nároky sú závislé na možnosti automatickej závlahy, dostupnosti pre pravidelnú údržbu a výskyte tzv. „pohľadových“ plôch. Veľmi extrémne podmienky pre vegetáciu vyplývajú z vysychania slabej vrstvy substrátu v lete a z jeho premrzania v zime. Týmto podmienkam zodpovedá i výber vhodných druhov, zloženie zmesí a stanovenie výsevu, ktorý sa pohybuje od 3 do 30 g.m^-2. Na extenzívnych strechách s vyšším sklonom sa úspešne využívajú zmesi z viacerých druhov a foriem kostráv, kde sa postupne uplatňujú i dvojklíčnolistové druhy z okolia.

                Na zelených strechách v CHKO, hlavne na objektoch zapustených do terénu, môže byť dôraz na čo najbližšie napodobnenie okolného biotopu. Príkladom môže byť návrh stepného spoločenstva na zelenú strechu zapusteného objektu pod Pavlovskými vrchmi, kde je úspešnosť realizácie podmienená kombináciou výsevu konkrétnej zmesi a výsadby rastlinných druhov, ktoré niesú v osive bežne dostupné (Stipa, Carex humilis, Pulsatilla, Adonis). Kombinácia výsevu a výsadby sa používa pri výseve druhove pestrých zmesí na zelené strechy s následným rozprestrením podzemkov tučnolistých rastlín (Sedum).

                Zelené fasády alias vertikálne záhrady sú obvykle riešené výsadbou trvaliek s dekoratívnymi listami. V súčastnej dobe už existuje realizácia originálneho riešenia exteriérovej zelenej fasády na ploche 40 m2, založenej vývevom zmesi zo suchomilných tráv, letničiek a vytrvalých bylín. Výživa rastlán je zaistená kvapalnými hnojivami pomocou kvapkovej závlahy. Podobne ako u trávnikov, pribieha u tohto vertikálneho porastu na jar regenerácia formou dosevu, popr. dosadby vhodných druhov. Systém kaziet umožňuje navrhnúť dielčie zmesi líšiace sa farbou i textúrou a zostaviť na stene rôzne tvary a obrazce.

                Štrkové trávniky

                Zvýšenie vsakovacej schopnosti obcí, ako súčasť komplexu preventívnych opatrení pred povodňami z prívalových dažďov, je jednoznačne smerom, ktorým by sa urbanistika našich sídiel mala uberať. Prostredníctvom spôsobu výstavby jednotlivých spevnených vrstiev a ozeleňovaním povrchu týchto plôch je štrkovým trávnikom umožnená vedľa potrebnej nosnosti tiež dostatočná pórovitosť a priepustnosť, čím je zaručená retencia v miestach, kde sa obvykle navrhuje betón alebo asfalt. Práve vsakovacia schopnosť so súčastným zaťažovaním spevnených vegetačných substrátov v štrkových trávnikoch zvyšuje ekologický význam týchto plôch. Významným prínosom používania štrkových trávnikov je podpora biodiverzity na danej lokalite. Pri zostavovaní druhove pestrých zmesí pre štrkové trávniky je nutné vychádzať zo zahraničných doporučení, ale tiež z reálnych podmienok lokality, dostupnosti jednotlivých zložiek a z praktických skúseností. Zmesi pre štrkové trávniky môžu byť zložené len z trávnych druhov alebo môžu obsahovať prímes bylín. Zloženie rôznych variant zmesí pre štrkové trávniky je uvedené v norme FFL – „RSM – pravidlá pre zostavovanie zmesí trávnikov“ v časti RSM 5.1 Parkové trávniky. Ešte konkrétnejšie sa doporučeniami, kedy je vhodné pristúpiť k použitiu štrkového trávniku podľa RSM 5.1, podrobne zaoberá spracovaná metodika FFL - „Smernica pre návrh, realizáciu a údržbu spevnených zatrávnených plôch“. Podľa intenzity využitia sú zakladané trávniky s jednou nosnou vegetačnou vrstvou s mocnosťou 15-30 cm alebo s dvomi vrstvami, kedy hlbšia vrstva je drenážna s mocnosťou 20-25 cm z hrubšieho materiálu a vrchná vrstva má mocnosť 10-15 cm a obsahuje jemnejšiu frakciu štrku zmiešanú so zeminou alebo kompostom.

                Brownfields

                Opustené územia s rozpadajúcimi sa budovami, nevyužívané dopravné stavby a nefunkčné priemyselné zóny, ktoré sú špecifické obrovskými rozmermi, sú pre urbanistov príležitosťou, ako prostredníctvom druhove pestrých zmesí zároveň vyriešiť ekologickú záťaž, priblížiť ľuďom prírodu a realizovať sa vo svojich nápadoch. Podmienky lokality pre zakladanie nových porastov sú v týchto oblastich často extrémne, podobne ako pri rekultiváciách, preto je potrebné nepodceniť znalosť vlastností vegetačného substrátu, odobrať pôdne vzorky na zistenie obsahu základných živín a pH, obsah organickej hmoty, príp. pôdnu zrnitosť. Až po dôkladnom preskúmaní týchto podmienok je možné navrhovať plochy pre osev kvitnúcimi lúkami.

                Emotívne zmesi

                Do tejto skupiny zmesí je možné zaradiť všetky návrhy zmesí, ktoré sa podriaďujú kreativite záhradných architektov. Patria sem zmesi, ktoré zvýrazňujú design záhrady, navodzujú atmosféru, liečia dušu alebo zapojujú zmysly. Môžu slúžiť k meditačným a reprezentačným účelom, príp. zvyšujú estetický efekt technických prvkov bez vplyvu na ich funkčnosť. Technické prvky v záhradách, ako sú schody, múriky alebo dlažby, sa často kombinujú s rastlinami za účelom oživenia, upútania, ozvláštnenia. Špeciálne Zmesi do medzier dlažby vychádzajú opäť z možností lokality, požiadavky investora a invencie záhradného architekta.

                Emócie bezpochyby vyvolávajú tiež viacročné Zmesi s podielom letničiek alebo jednoročné čisté Letničkové zmesi. U letničkových zmesí je nutné počítať s každoročnou obnovou porastu, pretože pri presiatí len časti druhov do ďalších rokov sa vytráca pôvodná filozofia a požadovaná škála farieb a nieje možné udržanie výtvarného zámeru.

                Kombináciou výhodnejších vlastností kvitnúcich lúk a letničkových záhonov je možné vytvoriť druhovo pestré zmesi s letničkami, ktoré sú vytvorené na mieru do intravilánu a ich obľuba na západ od naších hraníc stále stúpa. Zmesi kvitnúcich lúk s určitým podielom letničiek môžu byť určené na exponované miesta v parkoch, ktoré sú pohľadovo významné, ale z organizačných alebo ekonomických dôvodov im nemôže byť venovaná intenzívna pravidelná a dlhodobá údržba. Použitie týchto zmesí je možné v tesnej blízkosti zaťažovaných miest ako sú chodníky, lavičky, detské ihriská, trasy pre cyklistov, kruhové objazdy, ostrovy zelene zasadené do komunikácií apod.

                Dôležitým faktorom pri voľbe týchto zmesí je udržanie pozemku bez buriny v období medzi výsevom zmesi a dostatočným vývinom jednoročných rastlín do tej fáze, že sa už ďalšia burina v poraste nepresadí alebo je pri subjektívnom vnímaní aspoň dostatočne potlačená pestrou hrou farieb kvitnúcich rastlín. Obdobie po vysiatí zmesi (jar) je najdôležitejšou fázou pre vytvorenie kvalitného porastu v 1. roku. Výsevky zmesí kvitnúcich lúk s letničkami sú závislé na pomere šľachtených letničiek, vytrvalých bylín a tráv v zmesi a pohybujú sa medzi 2-5 g/m². Väčšinou sa porasty v roku založenia sekajú raz na konci vegetačného obdobia, maximálne dvakrát, ak je potrebné na pozemku v 1. polovici roka urobiť tzv. „na vysoko“ šetrnú kosbu kvôli výskytu buriny. V ďalších rokoch sa postupne presadia vytrvalé byliny a porast postupne dostane charakter kvitnúcej lúky.

                Mimoprodukčné využitie druhovo pestrých porastov v extraviláne (krajine)

                Pri zakladaní väčších plôch v krajine je nutné rešpektovať druhové zloženie prirodzených trávnych porastov v oblasti, respektíve podiel a zloženie bylinnej zložky v poraste. Použitie konkrétnych druhov, popr. odrôd závisí na klimatických podmienkach miesta založenia, pôdnych a orografických podmienkach (expozícia, svažitosť, nadmorská výška, členitosť terénu). Zo skupiny tráv sa dáva prednosť druhom vytvárajúcim menšie množstvo fytomasy a znášajúcim extenzívny spôsob údržby. Na suchších lokalitách sa z trávnych druhov do zmesí používajú hlavne kostřavy červené a kostřava ovčí, lipnice lúčne a psineček obecný. V obmedzenej miere sa používa i jílek vytrvalý, bojínek cibulkatý, lipnice smáčknutá, kostřava žlábkatá nebo smělek štíhlý. Zmesi pre vlhčie stanovisko sa niekedy obohacujú o poháňku hřebenitou, metlici trsnatou, lipnici hajní a lipnici bahenní. Porast sa v priebehu ďalšieho vývoja ustáli na zložení odpovedajúcom podmienkam daného miesta. Vyšší počet druhov v zmesi zvyšuje pravdepodobnosť úspešného založenia nového porastu. V zmesi by mali byť zastúpené trávy trsnaté i výbežkaté. Asi 20 % komponentov v zmesi by malo mať schopnosť rýchleho klíčenia a rastu. Pri zakladaní nových porastov kvitnúcich lúk je často upozadený aspekt rýchlosti vývoja a zapojenia porastu vo vzťahu k zloženiu zmesi, rešpektíve podielu skupiny tráv, ďateľovín a bylín v zmesi a potrebnému výsevnému množstvu osiva. V rannom období vývoja porastu, ešte pred jeho zapojením, je miesto silne ohrozené eróziou, a to predovšetkým na svažitých pozemkoch. Vyšší podiel tráv v zmesi urýchľuje zapojenie a vývoj porastu pri súčastnom zvýšení výsevku. Dôležitým aspektom potom zostáva vhodný výber bylinných druhov, ktoré sa v silnejšej konkurencii tráv dokážu uplatnit tak, aby nedošlo k zníženiu druhovej skladby porastu.

                Problematiku uvádění do oběhu směsi mimo zemědělskou výrobu řeší zákon č. 219/2003 Sb. o uvádění do oběhu osiva a sadby pěstovaných rostlin, novelizovaný zákonem 331/2010 Sb. Speciální směsi k využití mimo zemědělskou výrobu smí podle tohoto zákona obsahovat i druhy neuvedené v druhovém seznamu (§ 12, odst. 7, písmeno a), což umožňuje sestavovat i druhově bohatší směsi s podílem planých druhů.

                Krajinné trávniky

                Krajinné trávniky zahŕňajú rozličné typy porastov, pre ktoré je spoločným znakom prevládajúca neprodukčná funkcia (protierózna, krajinotvorná, hydrologická, estetická, rekreačná, zdroj biologickej diverzity) a extenzívny spôsob hospodárenia (1-3 kosby ročne). Tento porast by mal byť schopný zabrániť voľnému a masívnemu šíreniu húževnatých druhov buriny, napr. štiavu, pichliača apod. Odolnosť voči zaťažovaní býva nižšia a nízka je náročnost na ošetrenie. Nemajú žiadne špecifické požiadavky na zloženie. Dôležitejšie je ekologické hľadisko – tieto plochy by mali tvoriť prirodzený prechod do okolnej krajiny a ich zloženie by sa malo blížiť typickým prirodzeným trávnym spoločenstvám v oblasti. Po založení sa predpokladá samovoľná sukcesia porastu. Zloženie zmesí je druhovo pestrejšie, k trávam sa často pridávajú i ďateľoviny (max. do 10%). V zdôvodnených prípadoch je možné použiť i kŕmne druhy a odrody. Zvláštnym prípadom sú zmesi pre „kvitnúce“ typy trávnikov s doplnkom lúčnych druhov bylín (1,6–10 %). Pri zostavovaní druhovo pestrých zmesí pre krajinné trávniky je možné vychádzať z bežne prístupných komerčných zmesí vhodných svojím druhovým a predovšetkým odrodovým zložením pre danú lokalitu a tieto doplniť ďalšími rastlinnými druhmi, predovšetkým z čeľadi Fabaceae a ďalej o prístupné byliny najlepšie regionálneho pôvodu. V systéme RSM je zloženie druhove pestrých zmesí pre krajinné trávniky špecifikované pre pre suché a vlhké podmienky. Od roku 2013 je v Českej republike zapísaná  na Úrade priemyslového vlastníctva pod číslom 26089 „Druhovo pestrá zmes pre suché oblasti“, ktorá je pod komerčným názvom ‚Panónia‘ dostupná na trhu a jej zloženie je výsledkom dlhoročného výskumu vlastností rastlinných druhov s cieľom podporiť druhovú diverzitu v extrémne suchých oblastiach. Zmes je zložená zo 78 až 82 hmotnostných percent čeľaďou lipnicovitých, 4 až 6 hmotnostných percent osiva čeľade bôbovitých a 13 až 17 hmotnostných percent tvorí minimálně 7 zástupcov skupiny presne popísaných bylín. Špecifikovaná je presne tiež skupina tráv a ďateľovín. Výsev tejto zapísanej zmesi je 3 g.m^-2. Výsevky zmesí krajinných trávnikov s bylinami sú obvykle 15-20 g.m^-2.

                Špecifické biotopy

                Pri vytváraní projektov na ozeleňovanie krajiny v Českej republike sa záhradní architekti môžu stretnúť s požiadavkou Agentúry ochrany prírody a krajiny, navrhnúť druhovo pestrú zmes (kvitnúcu lúku) zodpovedajúcu svojím zložením konkrétnemu biotopu. Variabilitu českej prírody vhodným spôsobom odráža Klasifikačný systém biotopov ČR (Chytrý a kol., 2001), ktorý umožňuje previesť jednotlivé biotopy i do klasického fytocenologického (curyšsko-montpelliérskeho) systému. Vzhľadom k tomu, že trávy sú základnou zložkou lúčnych a pasienkových porastov, bude v tomto prípade nutné zaradiť do zmesí pre druhove pestré lúky i osivo povolených odrôd. S prídavkom dvojklíčnolistových bylín a planých tráv regionálneho pôvodu by tieto zmesi mali splňovať požiadavky na zakladanie či obnovu druhovo pestrých lúk extenzívneho charakteru.